Jedna s Hettiných dohľadávok

Jedno sobotné poobedie mi volá kamarát z niekoľko kilometrov vzdialeného reviru ,,.... chceš si vyskúšať psíka ? " Jasné. Vzdialenosť mi nevadí a už balím potrebné veci. Hlavne nezabudnuť farbiarský remeň. Hetty už tuší, že sa niečo deje a nervózne pobehuje vedľa mňa. Čítam jej s očí otázku -,, Berieš ma ?" Odpovedať jej ani nemusím, pretože len čo otvorím predné dvere spolujazdca, už sedí pod prístrojovou doskou. Vyražáme. Kamarát ma už čaká na dohodnutom mieste. Po krátkom zvítaní mi popisuje situáciu. Strieľal som na jeleňa na nejakých osemdesiat krokov, zaznačil a odbehol. Boli s ním ešte nejaké kusy, ktoré odbehli. Počkal som pätnásť minút a išiel som na nástrel. Aké však bolo moje sklamanie, keď okrem záporov som nenašiel nič. Skontroloval som aj stopovú dráhu v smere úniku, ale nič. Od výstrelu prešli asi štyri hodiny. Nasadzujem Hetty na predpokladané miesto nástrelu. Aj keď je evidentné, že podľa stôp v mäkkej pôde tam bolo viacej kusov vysokej, Hetty okamžite sleduje stopovú dráhu. Po pár sto metroch však cítim, že Hetty si nie je istá, zostáva stáť a pozerá na mňa. Akoby sa pýtala ,, Čo teraz ?". Vraciam ju znovu k predpokladanému miestu nástrelu. Tentokrát Hetty naberá vietor vysokým nosom a odchádza  úplne iným smerom ako bol popisovaný smer úniku jeleňa. Čosi si overuje a ja neviem čo. Znovu ju vraciam na nástrel. Znovu nasleduje stopu v smere úniku, po pár desiatkach metrov však prudko odbáča doprava, presne v tom smere, kde pracovala vysokým nosom. Cítim, že sme na správnej stope, hoci stále nevidím žiadnu farbu. Prechádzame ešte sto metrov a Hetty začne v remeni zaberať a kňučať. To už viem, že jeleň je blízko. Ešte pár krokov a vidím zaľahnutého jeleňa len pár desiatok metrov pred nami. Zastavujem Hetty a nasleduje dostrelná rana. Jeleň bol prvou ranou strelený na vysokú komoru a strela zostala na výstrele pod kožou. Preto žiadna farba. Jeleň krvácal do vnútra. Hetty znovu potvrdila svoje kvality.