Ayda a jej krátka dohľadávka.

Začiatkom októbra som bol na poľovnícko-kamarátskej návšteve a ako by to bolo, keby som šiel sám. Spoločnosť mi robila jazvečíčka Ayda. Aydu beriem so sebou hlavne na individuálnu poľovačku, pretože vyniká fantastickou poslušnosťou. V pohode zvládne celodenné nasledovanie pri nohe vodiča, samozrejme na voľno. A zvládnutý má aj kľud pred zverou. Po raňajšom zvítaní sme sa vybrali na rannú posliedku. Ayda znovu na voľno popri mojej ľavej nohe po očku sledujúc moje pokyny. Vlastne ich už sleduje len zriedka. Zastavuje sa v momente, keď zastanem ja a pohýna sa spolu s mojim pohybom. Zavše mi ukáže nejakú stopu, alebo zastane, keď navetruje čerstvý pach zveri. Ranné ticho prehlučí rana môjho kamaráta. Stretaváme sa tam, kde sme sa rozišli a rozoberáme udalosti. Strieľal na slabého jeleňa. Jeleň dbehol a po pár desiatkach metrocv zostal stáť. Potom sa mu stratil v lese. Tak znovu kráčame na miesto, kde bol naposledy videný jeleň. Mrzí ma, že nemám so sebou žiaden vodiaci remeň. Prichádzame na miesto udalosti, keď zbadáme v riedkom lese postávať jelene. To už dostáva do nosa pach stopy Ayda a už ju neviem zastaviť. Odbieha až k jeleňovi, kde ho nádherne stavia a hlási. Keďže jeleň zaujatý psíkom nám dáva príležitosť na priblíženie, využívame túto situáciu a ukončujeme trápenie zveri dostrelnou ranou. Jeleň padá doprevádzaný štekotom mojej Aydy. Určite by sme si poradili aj bez nej, ale Ayda mi znova len potvrdila, že dobre vycvičený psík nemôže byť na príťaž, skôr naopak, je vynikajúci pomocník.